Za robotou

By Andrej

Písal sa dátum 1. máj 1908, keď sa Jano Jakubček lúčil pod Lokčanskou vežou so svojou rodinou. Spolu s Paľom Náčiniakom, Martinom Baňákom a Jurom Glochom sa vybrali do Budínpešti za robotou. Paľo Náčiniak, starý mládenec tam pred rokom muroval panské domy a prepíjal zarobené groše. Raz pil tak usilovne, že sa ráno našiel pod akýmsi mostom zmlátený a okradnutý a ešte stále spitý ako zákon káže. Ktovie ako by pochodil, keby nemal kamarátov medzi murármi. Oravci a Liptovci. Požičali mu, majstra prehovorili, aby ho nevyhodil. Paľo však piť neprestal. Aj druhí pili, nie však toľko. Doma mali rodiny, museli šetriť. Raz prišla na návštevu do ich ubytovne dcéra jedného murára, Anička Dudášiková. Paľovi padla do oka a keďže mal vypité bol aj smelý, prihovoril sa. Kurizoval jej, pozýval na stretnutie. Anička bola veselá osôbka a Paľa len so smiechom odbila: „Idete voľakde, Vy čertisko chlpaté.“ Ale na druhý deň prišla opäť a ďalší deň znovu a chodila každý deň, hoci len na malú chvíľu. Aj to musela z panského domu potajme uniknúť. Slúžila u Ludvika Kállaia, ktorý mal v Budínpešti továreň na motory na Gyár-utcza 50. Každý deň prehodili Paľo s Ančou zopár slov a jedného krásneho nedeľného popoludnia sa vybrali aj na prechádzku. Špacírovali sa po nábreží Dunaja, žartovali, smiali sa a rozprávali o sebe a o domove, o svojich snoch a tajných plánoch. A tak bolo aj ďalšiu nedeľu a aj na tú potom. Paľo už toľko nepil, vždy niečo Aničke kúpil. Raz kvety, raz srdiečko s malým zrkadielkom. Inokedy ju pozval do malej krčmičky na guľáš a vtedy si s chuťou vypil krígeľ piva. Ale prišiel aj deň lúčenia, murovačka skončila. Chlapi niesli domov ťažko zarobené peniaze, jednému bolo treba kravu kúpiť, iný chcel voly na orbu. Všetci sa na ženy tešili, dočkať sa nevedeli. Aj na deti mysleli a pokúpili kadejaké hlúposti pre radosť. Len Paľovi sa domov nechcelo. Vtedy mu Anička sľúbila, že sa skúsi u domáceho pána popýtať na robotu vo fabrike. Prešlo pol roka odvtedy, keď prišiel dopis od Aničky. Písala, že sú štyri voľné miesta pri výrobe najnovších motorov na mlátenie. A tak sa Paľo obrátil na Jana Jakubčeka a ďalších dvoch. Boli to starí kamaráti a už raz robili vo fabrike v Ružomberku. Mali skúsenosť. Nuž a tak sa Jano Jakubček rozlúčil so ženou Katrinou, s deťmi Ondríkom, Marienkou a Jankom a pošiel dolu dedinou. Na rázcestí už na neho čakali kamaráti, posadali do voza gazdu Sigeľského, ktorý viezol múku do Tvrdošína na jarmok. Na vrchu Príslop sa ešte zastavili, Martin Baňák sa pomodlil pri súsoší sv. Trojice, Jano sa ešte posledný krát obzrel za svojou rodnou dedinou a vydali sa na cestu. Na jarmoku bolo živo a veselo, v krčme ochutnali pálené, z jedného kalíšku bola celá fľaša a z jednej fľaše tri. Prespali za voľajakým humnom, s ťažkou hlavou sa zavčas rána vybrali ďalej. V Kubíne už nevládali stáť na nohách, od únavy sa len tak vliekli, a tak si radšej sadli v krčme k starým dubovým stolom na staré, od zadkov vyšúchané dubové lavice. Prvý pohár ako liek, ďalší do druhej nohy, potom do tretice všetko dobré a ani nevedeli ako, nasadli na vlak a prebrali sa až v Trnave. Janovi bolo zle, išiel sa prejsť po peróne. A tam ho ktosi okríkol: „Kam ideš? Pičku ty materinu! Na, vypi si so mnou!“ Bol to statný chlapisko, mal na sebe čierny oblek na rozdiel od Jana, ktorý bol odetý v ľudovom odeve, pri nohách mu ležal veľký kufor. „Na, pi!“, vravel a podával mu fľašu. „Ja som Častven, Paľo Častven z Báčky. Z Dolnej zeme, poznáš?“ Nepoznáš? Pičku ty materinu. Petrovec nepoznáš? Pôjdeš so mnou! A čuš! Na tu máš trúnok. To je iná medicína, čo?“

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"Если Вы питаетесь правильно, то лекарства Вам не нужны. А если Вы питаетесь неправильно, то лекарства Вам не помогут" (древняя ведическая мудрость)