Raptors a ja

By Marta

Vianoce uz máme za a opäť pred sebou, skrátka, okrem toho že sú to sviatky pokoja, radosti a ja neviem čoho, sú to aj svatky stresov. Ani tak nie o tom čo nakúpiť čo navariť, pretože tu sa našťastie viac menej dodržiavajú tradície a menu je jasné. Skôr je problém s kupovaním darčekov. Neviem ako vy, ja sa taý trapim približne od septembra a presne na Vianoce je to takmer vždy fiasko. Na výborný nápad po totálnych stresoch čo mi kúpiť na Vianoce prišiel pred dvoma rokmi Jakub. Lístky na Raptorsov. Pravdaže, neostalo to bez komentára, keď som od radosti takmer plafón hlavou prevŕtala, že človek by neuveril, ako osobu v mojom veku s takmer dospelou vnučkou nepoteši umývačka riadu či iné dary ale listok na Raptorsov.
A tak, po Vianociach 2007 som aj na Vianoce 2008 dostala tento darček. Ono je síce pravda, že kvôli mne máme všetky možné športové kanály preplatené a teda aj Raptorsov (juj, pre nie zasvätených, je to jediný kanadský basketbalový a navyše náš torontský klub v NBA - čo je súťaž považujúca sa za najlepšiu na svete) môžem a aj pozerám v televízii. Nebudem hovoriť o postavení Raptorsov v lige, každopádne 4. januára som spoločne s Vladimírom nasadla do metra, z ktorého stanice zvanej Union sa človek dostane priamo do dejiska čiže do Air Canada Centre, kde hrajú striedavo Maple Leafs ( všetci vieme, že je to gramaticky nesprávne, ale naše) a Raptorsi. Stanica Union rozhodne nepatrí medzi najtichšie zákutia Toronta. Veď je doslova dopravným uzlom, je tu metro, diaľkové i prímestské vlaky i autobusy. Keď sa však človek ocitne za bránou s nápisom ACC, vie, ako asi vyzerá peklo, čo do hluku.ž Tá atmosféra sa ťažko opisuje, dúfam, že ju Vladove video priblíži. Každopádne, hluk nehluk, ticho som v duchu plakala, ako to dnes s tými Magicmi z Orlanda prehráme. To kvôli začiatku odstavca. Čo budem napínať. Vyhrali sme. Možno sme k neskutočne dobrej hre prispeli aj my diváci, pretože pozbudzovali sme a radili o dušu. Vraj bolo lepšie niekedy pozerať na nás fanúšikov ako na hru, ktorá bola z obidvoch strán perfektná, ako skonštatoval Vladimír. Možno človek viac vidí v televízii ako priamo tu, ale...Tu sa stále niečo deje, niečo reve, niečo či niekto (najčastejšie polonahé či polooblečené devy tancujú niečo čo klasici Šimek&Grossman nazvali něco mezi padoucnicí a tancem sv. Víta), niečo sa losuje, o niečo sa hrá, niečo sa rozhadzuje do publika, ale stále sa reve. Z basketbalu som odchádzala totálne šťastná a totálne hluchá. A tak som si povedala, že cena vstupeniek má svoju výhodu. (Aj tú prepotrebnú umývačku riadu možno v akcii kúpiť za menej, ako jeden lístok na Raptorsov, keď pravdaže nechcete dať niekomu lístok úplne hore). Človek ktorý tam ide raz za sezónu, neohluchne. Len stále rozmýšľam, čo hráči. No, možno inde nie je až také hlučné a zanietené publikum. Hoci... Každopádne, lístok na Raptorsov ako vianočný darček, to je ono. Škoda, že ja som zatiaľ nevyhútala nič,čo by aj Jakubovi spôsobilo radosť. Poradíte? Lebo Vianoce máme už znova pred sebou.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

«После смерти на мою могилу нанесут много мусора. Но ветер истории развеет его» И. В. Сталин