STRELEC NA RYBÁCH : Rybačka na mori

By Jožko

Strelci dokážu čeliť každému nebezpečenstvu. Priťahuje ich panenská príroda a tak ľahko zdolajú vysoké vrchy i zradné morské vody.

Z pestro pomaľovaných plechových korábov ciest vyrobených pred viac ako štyridsiatimi rokmi sa odrážajú lúče páliaceho slnka. Pod zelenými palmami v obľúbených bodegách spokojne fajčia  pravé kubánske cigary a popíjajú mojito starci v slamených klobúkoch. Aj Hemigway autor krásneho rozprávania o rybároch a rybách tu chcel zostať navždy. Svojim známym vždy nechával odkaz : Ak sa stratím, hľadajte ma na Kube. Jeho záľuba v rybačke mu pomohla ukojiť smäd po živote v nebezpečenstve. Tieto a iné myšlienky zohrievali hlavu nášho Strelca viac ako nenásytné slnko pri čakaní priateľov rybárov z Kanady na letisku. Majú spoločnú prácu ako si sľúbili vyplnenú lovom morských rýb. Konečne lietadlo pristálo na pražiacej dráhe a traja chlapi v dlhých nohaviciach a svetroch potácajúco schádzajú na rozpálenú betónovú panvicu na ktorej by sa dali ryby smažiť. Vysnívaná Kuba, raj všetkých milovníkov dobrej a úspešnej rybačky !
Uniformovaný zriadenec hotela nás naložil do klimatizovanej limuzíny a odviezol do diaľky svietiaceho svojou bielou farbou. Paráda ! Apartmán s výbehom k moru, proti slnku zatienené posedenie pri grilovacích nástrojoch, všetko obkolesené zelenými palmami. Konča výbehu kotvila bledomodrá jachtička s nápisom QEENN MARY vybavená najmodernejšími komunikačnými technikami a loviacimi aparátmi. Naša radosť trvala krátko. To keď nám majiteľ hotela v úctivom predklone oznámil že zriadenec si nás splietol a že apartmá a jachtu majú objednanú štyria Angličania. Chyba bola však na strane hotela a tak môžeme zostať bývať kde sme ubytovaní. Až na bledomodrú krásavicu ktorú musíme zameniť za oprýskanú loďku s komínom na bok ktorá určite pozná časy bítnikov šesťdesiatych rokov. Kostrbatým čiernym písmom nazvanej SAGITARIO.

Na druhý deň včas ráno, podľa miestnych obyvateľov o desiatej nás na palube šalupy s komínom privítal s dymiacou fajkou v zuboch Pedro. Bez rečí naložil batožinu, na štvrtý pokus nahodil lenivý naftový motor a rýchlosťou kapra v zime plávame na more. Pedro a jeho STRELEC akoby tvorili jeden celok. Rovnako vráskatí a púšťajúci v pravidelných intervaloch dym z fajky a komína. Okolo preleteli naši anglický susedia oblečení v bielych nohaviciach, klubových sakách s odznakom skrížených rýb a nápisom FISCH ROYAL TEAM s rukami na pozdrav pri štítkoch kapitánskych čiapok. Pedro nemenil svoj posed a úsmev pri kormidle ani vlnách ktoré zasiahli našu bafkajúcu loďku.

Po hodine jazdy však kráľovná dokraľovala. Naši susedia s pilotom márne skúmali príčinu jej nečinnosti. Akurát sme vyrozumeli že elektronika je kaput a treba volať odťahovaciu službu.

My sme zatiaľ preklenuli priestor medzi dvomi ostrovmi kde Pedro na čas zakotvil a pripravil udice a návnady. Razom sa z usmievajúceho a  malátneho starca stal svojimi pohybmi mladší o dvadsať rokov a pätnásť kilogramov ľahší mladík. Udice silné ako ruka s oceľovými lankami dostali na svoj koniec návnadu, ryby veľkosti ktoré dovoľujú u nás doma bez obáv o sankciu brať domov. Po krátkom čase prišli zábery. A aké ! Udice a lanká napnuté ako struny, navijaky horiace od trenia. Našou úlohou bolo ich chladiť vodou premiešanou ľadom ktorú hlavný rybár nechcel poskytnúť k teplým nápojom. Najväčšia námaha prišla však pri vyťahovaní strieborných torpéd na palubu. Pedro nedovolil použiť harpúny ktoré mal pripravené iba na odstrašovanie žralokov. Po vylovení a odfotení sa s dvomi kapitálnymi kúskami sme ich chceli pustiť späť. Nedovolil to však kubánsky kapitán s ukazovaním štyroch a štyroch prstov na oboch rukách s pokrikom : No relase, No relase... Pochopili sme pri ôsmej vylovenej rybe, dve ryby na jedného lovca. Tie putovali do ľadovej vody a Pedro s pohľadom na slnko pod celtový prístrešok a než začal driemať hovoril niečo o sieste. Nedalo sa nám spať. Vychutnávali sme si krásnu scenériu medzi zelenými ostrovmi na ktoré robili nálety milióny vtákov. Kormoráni však medzi nimi neboli. Dokonca dvaja s plutvami miesto krídiel pristáli na našej palube. Po ich preskúmaní sme dospeli k záveru že sú to lietajúce ryby. A s predstavou ako by reagovali naši kamaráti doma pri rybníku keby lietali by im pri ušiach namiesto komárov a netopierov ich hádžeme späť do vody.

Cesta späť bola radostná v predstave grilovania úlovku a popíjania mojita, božského nápoja z kubánskeho rumu s citrónom a sódou v zelenej záhrade hotela. Naši susedia, členovia určite významného anglického rybárskeho klubu sa hojne častovali olejom na slnkom spálenú pokožku. Vyzerali ako šťuka práve vytiahnutá u nás na Slovensku zo žeravej pahreby dubového dreva. Ale boli to naši kolegovia rybári a tak sme im dovolili odfotografovať sa s našimi úlovkami ktoré sme darovali majiteľovi hotela. A robili nám spoločnosť pri grilovaní za čo nám darovali klubové saká. Moji kanadskí priatelia im dali kanadskú whisky a ja všeliek na tropické boľačky, spišskú borovičku. Pedro dostal novú fajku a výplatu za ktorú si bude môcť zdokonaliť svoj bafkajúci zdroj obživy. Bola to nádherný lov dravcov z vody ktoré do poslednej chvíle bojovali o svoje zotrvanie podľa nás nadmerne teplej a slanej vode. Rozlúčka i keď bola smutná skončila pozvaním od našich kamarátov na lov v Lochneskom jazere na britských ostrovoch. O tom, ak sa tam dostaneme určite povieme.

Nie je dôležité čím a kde chytáš. Ale koľko a aké ryby chytíš.

Jožko R.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

«После смерти на мою могилу нанесут много мусора. Но ветер истории развеет его» И. В. Сталин