Vesmírna jazda

By Jožko

Podľa mierneho vetra a slnka pod mrakom boli dobré predpoklady na absolvovanie úspešnej cyklotúry. Vyleštený strieborný bicykel ako vesmírna raketa nedočkavo čakal na prvé kilometre. Na štarte som bol prvý. Tak som oprel bicykle o strom, sadol som si do jeho tieňa a čakal na ďalších jazdcov. Dobre sa sedelo a neskôr aj driemalo....

Telegram z riadiaceho strediska Vesmírnych dovolenkových jázd (VDJ) poslaný ako inak elektronickou poštou obsahoval informáciu, že Ústredným vesmírnym počítačom (ÚVP) som bol medzi vyvolenými hráčmi z celej Svetovej cyklistickej únie spolu s mojím synom Maťkom na jazdu po planéte BIKE. Okrem toho obsahoval požiadavky na niekoľko strán ako sa pripraviť na absolvovanie vesmírnej cesty. Okrem iného aj požiadavka upraviť svoju hmotnosť o 20 kg dolu, potravu a pitie tekutín počas šiestich mesiacov do odletu konzumovať výhradne zo zaslaných obalov podobných v akých je zubná pasta a malinovky v igelite. Všetko to vraj bude sledované a zaznamenávané modernými kamerami o ktorých nebudem mať ani potuchy.

Kamaráti mi začali hovoriť Medziplanetárny Jožko. To keď ma videli jazdiť aj v nečase okolo obce a popri tom nasávať ako kapor návnadu akési brečky s názvami ľudských požívatín. Najviac posmeškov sa mi dostalo pri absolvovaní veľkých odskočení do kriakov, ktoré podľa pokynov bolo nutné robiť vo vyrovnanej polohe tela. Neviem prečo, ale tento úkon mi robil najväčšie problémy a s tým spojené nesúhlasné pípanie akejsi miniatúrnej vysielačky nado mnou. Vydržal som spolu s Maťkom všetky nástrahy tréningu. Veď budeme medzi niekoľkými z Modrej planéty ktorí skúsia hrať golf mimo nej !

Deň D odletu okrídleného korábu sa blížil. Ešte pobyt v oceľovom veternej diere kde testovali moje telo a bicykel na najnižší odpor vzduchu . Zrejme strach z opustenia matky zeme. Čo sa mám báť ? Naopak, tešil som sa. S heslom : Keby neexistoval bicykle, bolo by ho treba vymyslieť, nastupujem do oceľovej opachy.

Cesta ubehla rýchlejšie ako som očakával. Dokonca som postupne získaval hladkosť pokožky na tvári ako po holení a nie naopak. Odborníci to vysvetlili tým, že rýchlosťou sme predbehli čas a sme o niečo mladší. Bodaj by to vydržalo najdlhšie ! Nevydržalo. Červené svetlá spolu s nápisom „Vystupovať „ ukončili naše sny o večnej mladosti. Ďalej presun vozidlami na elektrický pohon k velodrómu zakrytého pologuľou z plexiskla.

Pre každého jazdca bola pripravený jedna, silným svetlom vysvietená dráha. Sedel som pripútaný v kresle podobnom u zubára. Na hlave niekoľko senzorov, zrejme na meranie úspešnosti tlačenia do pedálov. V rukách riadidlá zo vzácneho kovu na ktorých svietili oranžové tlačidlá. Vedľa v pohotovostnej podobe žmurká svojimi svetielkami plechový robotík. Po chvíli dlhšej mi plechovým hlasom oznámil, že si mám pomyslieť aký čas si želám dosiahnuť. Stalo sa. Na palici zasvietilo svetielko a plechový sused hlási že som v cieli. Podobne skončil Maťko, ktorý ako prémiu získal krásny zvonček v tvare rakety.

Nastal čas odletu. Bol veselý pri pomyslení na skutočnú pozemskú jazdu, pri ktorej je najkrajšie bez podvádzania dojazdiť do cieľa. No najmä uznanlivé pohľady kamarátov okolo . Mali sme čo rozprávať o vesmírnej jazde ? Iba ak niekoľkokrát opakovať to isté: Všade dobre, na vlastnej trase najlepšie.

Svetová tlač priniesla podrobnú reportáž o našom vesmírnom výlete. Že vraj bola kladná ale my sme ju nečítali.

„Jožko, Jožko, zobuď sa. Ideme na to !“, budí ma kamarát. Otváram oči a mohutne naskakujem na bicykel. Bolo mi ho ľúto ostatných ktorí nemali práve dobrú formu. Tak ich čakám pri prvom dohodnutom bufete. Veď kto by menil našu nádhernú a nádhernú planétu v modrom a jej gravitáciu !

Jožko ROZBORA

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"There was never a good war or a bad peace."
(Benjamin Franklin)