Paradoxy trhu

By Július

Trhové hospodárstvo a plánované hospodárstvo – dva nezmieriteľné protiklady. Centrálne plánovanie vzniklo ako nevyhnutnosť pri spoločenskom (štátnom) vlastníctve výrobných prostriedkov. V momente, keď štát prevzal do svojho vlastníctva rozhodujúcu časť priemyslu, dopravy, obchodu, peňažníctva, musel riešiť otázku, ako celý ten hospodársky kolos spravovať. Tak sa vyvinula idea plánovaného hospodárstva.

Voľné pôsobenie trhových síl je naproti tomu nevyhnutnosťou pri súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. V podmienkach, keď sa hospodárske objekty nachádzajú v rukách jednotlivcov alebo súkromných spoločností, by plánovacie zásahy štátu prakticky zrušili význam súkromného vlastníctva. Predpokladá sa, a nie neprávom, že hospodárstvo založené na súkromnom vlastnení a pri existencii voľného trhu, vykazuje lepšie výsledky ako hospodárstvo spočívajúce na štátnom vlastníctve a centrálnom plánovaní. Potvrdili to napokon výsledky súťaženia týchto dvoch systémov v minulých desaťročiach.

Už sa inak nedá?

Trhový systém hospodárstva nevznikol odrazu, nejakým revolučným aktom, ale sa vyvíjal, a to skutočne dlho, niekoľko storočí. Vrchol dosiahol vtedy, keď svoje princípy vtlačil celému nielen hospodárskemu, ale aj politickému, právnemu, kultúrnemu, duchovnému životu spoločnosti, vrátane životu každého jedného člena spoločenského (štátneho) celku. Celá spoločnosť, všetky jej á časť obyvateľstva vyrábala pre vlastnú spotrebu s cieľom uspokojovať svoje životné potreby, postupom času sa čoraz viac samovýrobcov a samospotrebiteľov dostávalo pod vplyv trhu. Aj ten najmenší drobný výrobca, či to chcel alebo nechcel, či sa mu to videlo alebo nie, mohol zrazu svoju úspešnosť merať nie tým, koľko čoho a akej kvality vyprodukoval, ale tým, koľko z vyprodukovaného dokázal predať, umiestniť na trhu a utŕžiť nejaký zisk. Nie je to paradox?

Víťaziaci trh postupne zlikvidoval, azda na malé výnimky, domácku výrobu pre seba, pre rodinu. Aj šitie a vyšívanie krojov, výroba domáceho súkna, plátna, šitie kapcov, krpcov, dedinské kováčstvo, drotárstvo, kolárstvo a podobne sa stalo predmetom trhu. A všetka taká výroba je odrazu veľmi nákladná; výrobky domáckej výroby (napríklad vyšívaný ľudový kroj) si dnes môže dovoliť len ten, kto na to má a chce sa predvádzať napríklad na národopisných slávnostiach; kroj nie je na každodenné nosenie. Čo v minulosti bolo najlacnejšie, ba ani sa neoceňovalo, lebo sa vyrobilo doma, sa dnes stalo luxusom. Tak zákony trhu zmenili postavenie hodnôt. Aký paradox!

Svetlé a tmavé stránky

Treba mať na pamäti, že systém trhového hospodárstva je výsledkom prirodzeného vývinu, že ľudia, ktorí prvý raz začali medzi sebou obchodovať a používať pri tom ako sprostredkujúci prostriedok nejaké platidlo, vôbec nemohli predpokladať, čo sa z tohto ich počinu postupom času vyvinie a ako ovplyvní celý spoločenský život. Na začiatku vzniku trhového systému neboli ani nijaké právne normy, ktoré by tento proces nejako usmerňovali, regulovali, podporovali alebo naopak pribrzďoval, kde by bolo treba. Právne normy vznikali až neskoršie, keď prax, skúsenosti každodenného života ukázali, že právne normatívy sú potrebné. Niet teda komu pripisovať vinu za vznik trhového systému. A že vznikal živelne, aj bez pravidiel.

Trhový systém, ktorý vládne dnes, sa vyvinul ako nevyhnutná potreba na základe vzniku a rozvoja veľkého priemyslu. Veľký priemysel vydobyl pre trh, ak to tak možno povedať, skutočný životný priestor. Avšak, keď už trh vznikol ako samostatný jav, ukázal sa ako činiteľ, bez ktorého pôsobenia nie je možná existencia a rozvoj nielen priemyslu, ale aj celého hospodárstva, so všetkými jeho odvetviami. Úlohy a postavenie akoby sa úplne vymenili. Trh sa mohol rozvinúť do moderných podôb a rozmerov len vďaka vzniku a rozvoju priemyslu, najmä veľkého. Teraz však prosperita priemyslu, ale aj ostatných odvetví hospodárstva, ba celej spoločnosti, závisí od toho, ak úspešne sa darí trhu. Paradox ako vyšitý.

Hocaký veľký podnik, ak nedokáže predávať, je v trhovom systéme odsúdený na krach.. Výroba dobrých, kvalitných, spoľahlivých, možno aj cenove prístupných výrobkov dáva iba predpoklady pre úspech na trhu, ale len predpoklady, nie záruky, ani istoty. Až trh zhodnotí, povie, či výroba bola úspešná alebo nie. Aj úspešne vyrobený klobúk si môžeš dať, ako sa vravieva, „dať za klobúk“, ak nenájde na trhu hlavu, ktorá by sa pod ním chcela skryť a zaplatila by. Paradox ako z rozprávky.

A na tom trhu to nebýva vždy ľahké a jednoduché. To spravidla najčastejšie preto, že tam, na trhu, pôsobí aj konkurencia, ktorá taktiež chce byť úspešná, klobúkov môže byť a býva priveľa a klobúkovchcivých hláv neskutočne málo. A napokon veľmi veľa závisí od potrieb, vôle a možností spotrebiteľa. Ak predpokladaný kupujúci nechce, nepotrebuje alebo si nemôže dovoliť kúpiť príslušný výrobok, výrobca nemá nijakú možnosť ho k tomu donútiť. Ešte sa vari nenarodil taký spotrebiteľ, ktorý by sa rozhodol zachraňovať výrobcu pred krachom tým, že bude kupovať jeho výrobky, aj keď ich nepotrebuje. Len aby vyšiel v ústrety záujmom a potrebám výrobcu. A veru mal by kupovať, aby mohol prekvitať trh a rozvíjať sa, rozrastať sa výroba, klesať nezamestnanosť, a to najhlavnejšie: rááásť a rááásť zisk. Ach, ach, trikrát ach, aký krásny paradox.

Nová úloha - vyrábať trh

Výroba musí nielen vyrábať tovary a ponúkať ich na trhu, ale tiež „vyrábať“ trh. Je vôbec možné čosi také, ako je výroba trhu? Je to nielen možné, ale sa to deje. Na výrobu trhu existuje veľmi silný a účinný nástroj: Reklama! [Slovo reklama vzniklo podľa zistenia Vitkora Kubala spojením dvoch častí: „re“ a „klama“]. Reklama sa usiluje presvedčiť spotrebiteľa, že bez toho či onoho výrobku moderný človek vôbec nemôže žiť. Čo vôbec nemusí byť pravda, a ani nie je, veď bez koľkých vecí, ktoré dnes pokladáme za nevyhnutnú súčasť svojho života, naši predkovia vôbec nepoznali, a napriek tomu prežili: Sme tu ako svedkovia, že naozaj tu boli, že sa postarali o náš príchod na svet. Avšak mnoho, premnoho vecí tu nebolo, a ani im nechýbali. No nie je to paradox?

Veľmi dôležitým nástrojom na „vyrábanie“ trhu je móda, čo najrýchlejšie obmieňanie kolekcií výrobkov podľa sezóny, zabezpečiť, aby výrobky rýchlo vychádzali z módy, stávali sa starinami. Príklady módneho ataku nám denne predvádzajú televízne stanice: hlásateľka (dnes moderátorka) musí mať každý deň nové oblečenie; je to „zákon“, ktorého porušenie sa sankcionuje (pravdepodobne sa to týka aj mužov). Čo sa deje s tým iba na jedno použitie zhotoveným šatstvom, nám majitelia televízí alebo ich správcovia dosiaľ neprezradili. No činia sa v rozvíjaní módy.

Ale ani reklama, ani rozbujnenosť módnej tvorby by na takú dôležitú „výrobnú“ činnosť, akou je výroba trhu, zďaleka nestačili. Musí im prísť na pomoc ešte mocnejší pomocník: Skracovanie životnosti (použiteľnosti) výrobkov! Životnosť výrobkov sa musí umele skracovať, aby spotrebitelia boli nútení kupovať „novinky“. Vyrábať a dodávať na trh čoraz viac a čoraz častejšie také výrobky, ktoré sú neopraviteľné - napríklad stolné lampy; (opravárstvo v modernom svete rozvinutého trhového hospodárstva je na vymretí; oprava obuvi, odevov, elektrospotrebičov - to kedysi boli prekvitajúce remeslá. Americký spisovateľ Arthur Hailey napríklad v románe Kolesá dáva do úst jedného člena správnej rady varovné slová: keby vraj správna rada dala konštruktérom voľnú ruku, navrhli by auto pevnejšie ako tank a také odolné, že by vydržalo dlhšie ako stonehengské monolity.

Aj na tomto príklade vidíme, že predpokladom úspešného rozvoja moderného trhu je teda vyrábať výrobky, ktorých životnosť (výdrž) nesmie byť veľmi vysoká. Mimochodom, dom, v ktorom som sa narodil a vyrástol, postavili roku 1887, má škridlovú strechu (škridle sa vtedy vyrábali pomocou ručného lisu); dosiaľ nebolo potrebné vymeniť jediný kúsok (dúfam, ja som aspoň nijakú výmenu nezažil). Dnes odborníci rátajú životnosť škridiel na 30, max. 50 rokov! Chceš byť úspešným výrobcom, chceš, aby prekvital trh a mohol rásť zisk? Tak si pamätaj: Nesmieš vyrábať výrobky nie so stonehegnskou, ale ani so storočnou výdržou. Najlepšie je vyrábať iba na sezónu, a obmieňať, novotami vytláčať včera vyrobené do kategórie starín.

Ale čo spotrebiteľ? Tomu pribudli nové starosti. Ak si chce zmodernizovať domácnosť novým, „vylepšeným“ nábytkom, čakajú ho starosti s odpratávaním, odvozom alebo likvidáciou starých harabúrd. Boli časy, keď ľudia používali ten istý nábytok aj niekoľko generácií po sebe, keď stoly, stoličky, lavice, truhlice, skrine , vandlíky, korýtka, varechy, trojnožky, hrnce atď. boli aj predmetmi dedičstva (a dedičských sporov). Dnes oveľa mladšie predmety strácajú rýchlo životnosť a robia starosti svojim majiteľom, také, ako kedysi Janovi Nerudovi starý strožliak, slamník. [Názov strožliak mohol vzniknúť v súvislosti so zvykom používať na vystielanie miesta na spanie stružlinami . Možno.]

Je to paradox vývinu a pokroku. Máme čoraz viac vecí na spríjemňovanie života a zároveň čoraz viac starostí s odstraňovaním a likvidáciou odpadu – opačného produktu modernej spotee každá vec tehotná svojím protikladom. Vidíme, že stroje, ktoré sú obdarené zázračnou schopnosťou zmenšovať ľudskú prácu a robiť ju plodnejšou, ju mrzačia a do vysilenia vyciciavajú. Nové zdroje bohatstva sa akousi podivnou čarovnou mocou menia na zdroje biedy. Zdá sa, že víťazné vedy sú vykúpené stratou charakteru. Zdá sa, že v tej miere, v akej si ľudstvo podmaňuje prírodu, dostáva sa človek do područia iných ľudí alebo svojej vlastnej podlosti. Zdá sa, že dokonca jasné svetlo vedy môže žiariť iba na temnom pozadí nevedomosti. Zdá sa, akoby všetky naše vynálezy a celý náš pokrok smerovali k tomu, aby obdarili materiálne sily duchovným životom a ľudský život degradovali na materiálnu silu." (Toto je výňatok z reči Krola Marxa na výročnej slávnosti novín People's Paper, 14. apríla 1856 v Londýne.)

Z tejto vyše pol druha storočia starej reči citujem z dvoch dôvodov. Jednak chcem upozorniť na skutočnosť, že problémy, aké pociťujeme dnes, a to vo zvýšenej a zdrsnenej podobe, začali byť živé už dávno, a po druhé preto, že si nechcem prisvojiť autorstvo (vynálezcovstvo) myšlienok, ktoré vyslovil niekto iný, v tomto prípade práve Karol Marx.

už nahradzujú veľkú časť duševnej práce, ba sú po mnohých stránkach rýchlejšie a spoľahlivejšie. Z ľudí sa stávajú prívesky strojov, stačí im vedieť, ktoré tlačidlá kedy a ako stláčať, viac vedieť nepotrebujú; stroje už aj prekladajú z jedného jazyka do druhého, tretieho atď. Rastie počet ľudí s akademickými titulmi, ale skutočných obetavcov pre vedu je nepomerne málo. Väčšina obyvateľstva sa musí starať o to, ako prežiť vo svete, v ktorom má vládu trh; viac ako o vykonávanie pracovných úkonov sa musia ľudia starať o to, ako vôbec obstáť na trhu práce, ako vyhrať v konkurenčnom boji o prácu. Prácu vynašiel človek, práca podmienila a popohnala vyvíjať sa aj svojho vynálezcu, teraz akoby sa obracala proti nemu. A ona naozaj pôsobí proti nemu: rozvoj a zdokonaľovanie techniky, technológie spôsobuje produkciu tých, čo prácu strácajú – nezamestnaných a následne bezdomovcov. Paradox nad paradoxy.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"He who can, does. He who cannot, teaches." ** - George Bernard Shaw**