Prišlo k nám Počasie. Fakt.
Je pravda, že prvý sneh v januári, po vlaňajšej neúčasti zimy, nás všetkých potešil. Na fotografiách to nebolo vidno, isté je, že všetci susedia sa ráno pri odhadzovaní snehu, napriek mrazu radostne usmievali. Napokon, mnohí z nás odpratávanie snehu považujú za veľmi dobrý ranný telocvik. A navyše, len si to predstavte - sneh. Normálny, živý, biely sneh.
Medzitým sme si na sneh a na to, že opäť máme aj zimu, celkom zvykli. So susedom Markom, snažiac sa fajčiť , chúliac sa v prudkom vetre a v mraze okolo mínus dvadsať sme sa utešovali, že veď vlastne je to všetko oveľa krajšie. Aby som ako tak pozdvihla náladu -fakt bola desná zima- jemu aj mne, preložila som a zarecitovala aspoň časť básne Miroslava Válka , presnejšie začiatok "V zime sú veci čistejšie a krajšie" . Hneď sa nám zdalo, že to až také zlé nie je, lebo som nedošla po časť, siroty mrznú...
No a tak sme prežili kruté mrazy v januári i časti februára, potom sa to trochu zmiernilo. Zima však -a všetci vieme, že má na to právo - pokračovala. Posledný februárový deň bol ako z reklamy na lyžovačku. Jasná modrá obloha, už trochu hrejúce slnko a blyštiaci sa sneh. Paráda.
V podstate podobný obraz sa naskytoval prvého marca ráno. Akurát sme sa mnohí starostili, lebo predpoveď počasia bola desivá. A okolo druhej popoludní sa táto stala skutočnou. Nebo sa zrazu zatiahlo,
začal fúkať silný vichor a začalo krásne snežiť. Neviem, mnohí hovorili, že nie krásne, ale ja mám takéto vyčíňanie živlov celkom rada. Hneď som zobrala kávu, cigarety a išla som na verandu. Nebolo to bohviečo, ale na pitie kávy a fajčenie vonku v akomkoľvek počasí som si už zvykla. Každopádne som o chvíľu vyzerala ako snehuliak a sneh sa valil a valil. Za dve hodiny ho napadlo vyše desať centimetrov. Keďže bolo nevyhnuté ísť do centra, rozhodla som, že toto musím vidieť. A videla, presnejšie, nevidela som. Snehová búrka pokračovala, a človek ledva videl po najbližšie auto. Keďže sa práve začínala špička , na uliciach sa tvorili dlhé hady áut. Tam, kde na zelenú prejde aspoň desať áut, sa teraz horko-ťažko preplazili tri. Každopádne sme príduc do mesta ani CN Tower, ani mrakodrapy nevideli.
Napokon sme sa predsa len dostali aj domov a tešili sa z tepla v dome, ako aj z pohľadu z okien. Ibaže predpoveď....
Nuž áno, našťastie sneh na chodníku a na dvore sme ako tak odpratali, keď to začalo. Asi o siedmej zo začiatku len vzdialené, potom čoraz bližšie hrmenie. Sneženie sa zmenilo na mrznúci dážď. Vietor šklbal haluze stromov a hrmenie sa ozývalo ešte pred polnocou, keď som konečne zatvorila knihu.
Ráno, pri prvej káve som si všimla, že sneh má akúsi čudnú farbu a až po pár däškoch som pochopila, že víchor dolámal náš brest kde sa dalo. Našťastie nie celý, stále ho máme. Vyšla som na prednú terasu a ukázalo sa, že aj cedar stratil nejaké halúzky, ale čo bolo horšie, začalo liať a náš chodník sa od brány zvažuje ku vchodu. A tak pri podrobnejšom prieskume sa ukázalo, že prejsť ku bráne možno iba cez asi desať centimetrov vysokú a meter širokú vodu. To už vyšla aj suseda Laila, s ktorou chodník zdieľame a začali sme s lopatami odhadzovať vodu na trávnik. Po hodinovom snažení sme to vzdali a dohodli sa, ako sme si dobre zacvičili. Naša činnosť priniesla asi taký osoh, ako nosenie vody v koši.
S ďaľšou susedou Carol sme sa dohodli, že k nám s 1. marcom prišlo POČASIE.
P.S.
Dnes, v nedeľu 4. marca , je už všetko na poriadku. Polámané haluze stromov sú už buď popílené a odvezené, alebo dané na okraje ciest, elektrické drôty sú pozbierané a POČASIE je opäť počasie. Mínus tri, zamračené, s občasným vykúknutím slnka sem-tam slabým snežením. Akurát moja bežkárska dráha v našom parku bola miestami celkom ľadová, ale som celá a bolo to fajn.