Za robotou (pokračovanie - záver)

By Andrej

A tak sa z Jana Jakubčeka stal zlievač železa u Jakuba Reicha v Dolnej zemi, ďaleko od domova, od svojich pôvodných plánov. Často si spomínal na svoju Katrinu a na deti. Posielal im aj nejaké ušetrené peniaze, ale veľa toho nebolo. Čoraz častejšie ho jeho noví známi prehovárali na ďalekú cestu. A Jana čím ďalej, tým viac lákala predstava, že zarobí doláre, vráti sa domov a bude z neho bohatý gazda. Na šífkartu mu požičal Paľo Častven, aj nejaké peniaze na začiatok. Na cestu sa vybral spolu s ďalšími dvoma kamarátmi z Kysáča začiatkom roku 1910. New York ich vítal chladným počasím, Socha slobody im dávala znamenie, že sú v cieli dlhej plavby. Po útrpných rozhovoroch s imigračnými úradníkmi sa ocitli v imigračnom tábore. Boli tam spolu s Talianmi, Číňanmi, Rusmi, Židmi, s ľuďmi smútiacimi za domovom aj s dobrodruhmi s nejasnou minulosťou. Málokto vedel po anglicky, boli to ťažké začiatky. Príležitostné práce v prístave, upratovanie, umývanie okien. Mnoho samovrážd, veľa zadržaných políciou pri páchaní trestnej činnosti a mnoho vyhostených. Takto prežíval svoje začiatky v Novej Zemi Jano Jakubček. Na Katrinu myslieval často, keby sa dalo, hneď by sa vrhol do jej náruče. Aj za deťmi mu bolo smutno. Ale nevzdával sa sna na lepšiu budúcnosť. S nádejou sa vydal v prvej polovici mája na cestu ďalej na západ, do Detroitu. Tam už na neho čakala práca. U Forda. Päť dolárov na deň, auto za autom, úmorná stereotypná robota. Býval vo veľkej špinavej ubytovni, väčšina prisťahovalcov takto bývala. Takto to Jano vydržal rok. Naučil sa reč, zarábal o dolár na deň viac a tak sa presťahoval aj s Janom Surovským z Kysáča do domu pani Smithovej. Bola to strašia dobrosrdečná pani. Malá a tučná pani Smithová. Bola rada, že dostane nejaký cent navyše a tešila sa zo zaujímavej spoločnosti. Občas pohostila svojich nájomníkov pivom a vtedy Jano zabúdal novú reč, začal rozprávať po slovensky, neskôr začal kliať ako Luciferov komorník a úplne nakoniec, predtým, ako zaspal, rozľútostil sa a vyhŕkli mu slzy ako hrachy. Občas zašiel s kamarátmi do kaviarne, kde popíjali pivo, spomínali na domov a snívali o návrate. Ale čím ďalej, tým častejšie rozprávali o tom, čo zažili včera a čo budú robiť v nedeľu, o tom, kto akú pipku zviedol a ako sa ktosi do ktorejsi zamiloval. Aj Jano začal spomínať na Katrinu čoraz menej. Občas zašiel s kamarátmi do verejného domu, prostitútky im spravili, čo im na očiach videli. Stálo to veľa peňazí robotníkov od pásu. Niektorí sa časom vrátili domov, niektorí sa oženili a stali sa Američanmi, niektorí stále nevedeli ako ďalej. Devätnásteho marca v roku 1911 založili v Detroite Spolok Dolnozemskí Slováci. A hoci Jano nepochádzal z Dolnej zeme, mal odtiaľ mnoho nových kamarátov, a tak bol veľký podporovateľ tohto spolku. Spolok bol oživením inak nie veľmi radostného života. Stále pracoval u Forda, ale už sa obzeral po niečom lepšom. Niektorí Slováci sa uchytili aj v obchode, ale tí neradi zamestnávali krajanov. Jano Surovskí sa dal zlákať akýmsi agentom, a odišiel do New Orleansu. Pracoval tam v lodenici a písal Janovi, že hoci je to tiež ťažká robota, nieje fádna ako u Forda a čas tu beží v práci omnoho rýchlejšie. „Príď, bude tu veselšie,“ písal Janovi. A tak sa Jano v roku 1912 rozlúčil s Detroitom a vydal sa na cestu na juh. Vo vlaku si Jano spomenul, ako mu Katrina balila slaninu na cestu za robotou. Vlak uháňal krajinou, kolesá vyťukávali rytmus plný synkop, breakov a stoptajmov. Rytmus nového sveta. V New Orleanse Jano staval lode a čas pomaly ubiehal. Keď vypukla v Európe v roku 1914 vojna, zoznámil sa s Rose. Bola to rodená Američanka, pochádzala z Pittsburghu a pracovala v lodenici ako administratívna sila. Zoznámili sa v kaviarni. Tancovali spolu pri tónoch jazzovej hudby, zabávali sa ako starí známi, a potom ju Jano odprevadil domov. Stretávali sa každý deň. Chodili tancovať, počúvali jazz, tárali a žartovali. Bolo im spolu dobre. Keď v roku 1917 vstúpila Amerika do vojny, bývali už spolu v malom byte na predmestí. Jano si ešte občas spomenul na Katrinu a na deti, ale už nepísal, hoci mu aj bolo smutno. Ale Katrina mu ku koncu vojny napísala. Z dopisu sa dozvedel, že jeho starý kamarát Paľo Náčiniak padol kdesi na Ruskom fronte, Martin Baňák prišiel o nohu a po Jurovi Glochovi sa zľahla zem. Písala aj o deťoch. Ondrík začal dievky naháňať, Marienka pomáhala pri dome ako vládala a Janko sa ešte maminej sukne držal. To bol posledný dopis z rodnej Oravy, ktorý dostal. Krátko pred Vianocami v roku 1918 sa s Rose zosobášili a v januári 1919 mu Rose porodila syna. A v tú noc sa Janovi prisnil sen. Katrina mu hovorila: „Janko môj, raz za tebou prídem. Čakaj na mňa! Nájdem si ťa...“. Synovi dali meno George. Rástol ako z vody a rodičia mali z neho radosť. Roky ubiehali, spomienky na Oravu aj na Dolnú zem zapadali prachom. V roku 1938 Rose ťažko ochorela a skonala v nemocnici v ťažkých bolestiach. Keď vypukla druhá svetová vojna, bol už z Georga krásny mladý muž. Začiatkom roku 1944 narukoval, v júni sa zúčastnil vylodenia v Normandii a keď už bola vojna takmer vyhraná, trafila ho zblúdilá nemecká guľka priamo do srdca. Táto udalosť podlomila Janovi zdravie. Krátko na to sám, opustený v tichej skromnej izbe, odišiel z tohto sveta. * V pondelok 29. augusta 2005 prihnal sa do New Orleansu hurikán Katrina so silou vetra 233 kilometrov za hodinu. Vyvracal stromy, odnášal strechy, prívalové vlny dosahovali výšku 4,5 metra. Na starom cintoríne spadol Deväťdesiatsedemročný dub na náhrobný kameň na ktorom boli dve mená: John Jakubcek a Rose Jakubcek. Náhrobný kameň sa rozlomil a tieto dve mená sa od seba oddelili. Potom všetko zaliala voda.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"Если Вы питаетесь правильно, то лекарства Вам не нужны. А если Вы питаетесь неправильно, то лекарства Вам не помогут" (древняя ведическая мудрость)