Na výlete

By Andrej

Kocúr Gábriš naháňal mačky po strechách. Mačky škriekali, jačali, ako by ich z kože drali. A v lese zavýjali vlci.

Ale možno to neboli vlci, ale krivý Javurčák. S batohom na pleci, vydal sa každý piatok, sám, pretože to bol introvertný exhibicionista, do horského masívu. Čo tam presne robil, nevedel nikto, ale povrávalo sa, že cez deň zbiera samorasty, a večer sa pri ohníku ukája. A Jožo z Gogoľovej hovoril, že trhá z lesnej pôdy jedovaté hríby a varí z nich akýsi odvar, ktorý potom zapíja lacným vínom. Ktovie. A práve vtedy, keď kocúr Gábriš naháňal mačky a vlci zavýjali spolu s krivým Javurčákom, si Jano s Dušanom varili večeru v starej drevenici vysoko na kopci. Cez obed zišli dolu do samoty, kde videli starú ženičku, ako sa motká okolo domu. „Dobrý deň“, pozdravili a ženička sa zľakla. Jano sa podobal na medveďa a jeho mladší brat Dušan bol akoby práve prepustený pacient z psychiatrickej liečebne. Ten výzor si Dušan pestoval, pretože sa chcel vyhnúť základnej vojenskej službe. „Teta, zopár vajec by sa nenašlo? Kúpime“. „Vajcia? Čo by sme nemali“, povedala tetka a z domu sa ozval tenký chrapľavý hlas: „Po vajciááách by ste chcelíííí.“. „Čuš, ty ožran!“, zrevala ženuška a Jano s Dušanom sa zľakli. Sviňa z chlieva zakvičala, lastovičky kŕmili mladé, lietali vysoko, asi aj muchy lietali vysoko. „Bude pekne“, povedala ženuška. Kúpili šesť vajec, po korune kus. A teraz varili večeru. „Čo budeme robiť zajtra?“, spýtal sa Dušan. „Čo by sme robili...., nič. Načo sme prišli, robiť?“, odvetil Jano. „Veď tu skapeme od nudy“, povedal Dušan a nožom ktorým krájal cibuľu si zarezal do prsta až po kosť. „Jaúúúú, do riti! Nemám prst. Kurva, hľadaj prst..., kde je....“. Krv sa z rany valila, cibuľa bola červená, lopárik bol červený, drevená podlaha bola červená. Dušan behal po drevenici a hľadal kus handry, prst si strčil do úst. Jano obelel a vzápätí ozelenel, vyšiel pred drevenicu a zapálil si cigaretu. Ruky sa mu trochu triasli. „Vieš čo?, môžeme ísť do Revúcej“, zakričal do dverí. Žiadna odpoveď. Fajčil a myslel na Anču, ktorá mu zahla s Jozefom od susedov. – Ja tú Anču zabijem – rozmýšľal, poťahoval si z cigarety, pozoroval tmavé obrysy lesa, tmavé vrcholky stromov. „Anču zabijem!“, zakričal. Keď dofajčil, vošiel do polotmavej miestnosti. Dušan sedel na zemi, cmúľal si prst a v pravej ruke držal fľašu borovičky, ktorá sa pomaly farbila do červena. „Anču zabijem“, povedal Jano. Sadol si k Dušanovi, vzal mu fľašu z ruky a napil sa. „Do Revúcej?“, opýtal sa Dušan a ruku s odrezaným prstom zodvihol vysoko nad hlavu. „Treba to zašiť“, povedal Jano. Pili krvavú borovičku. Keď dopili fľašu, Jano otvoril druhú. Oblial ňou Dušanovi prst a začal ho zošívať čiernou niťou, ktorú mal vždy pri sebe pre prípad, že by si natrhol nohavice ako vlani, keď utekal pred diviakom a preskakoval plot s ostnatým drôtom. Dušan kvičal ako to prasa pod kopcom. Keď Dušan urobil päť obrovských stehov, zakončil dielo veľkým nádherným uzlom. Prst znovu oblial borovičkou. Potom vyšli pred búdu honosne nazývanú drevenica a fajčili. Okolo lietala kadejaká háveď a z lesa sa ozývalo vitie krivého Javurčáka, ktorý práve striekal spermie do ohníka, ktorý pomaly dohorieval. Kocúr Gábriš, ktorý bol ozdobou domu číslo šesť, tiež práve vystrekol spermie do Murky, ktorá utiekla z bytu starej pani Novákovej. Stará pani Nováková chodila po uliciach a vypytovala sa okoloidúcich, či nevideli čiernobielu mačičku. „Murka, Murka, kde si moja...“, volala do tmavých ulíc. A Jano s Dušanom si ľahli v drevenici do spacích vakov, chvíľu ešte pili a rozprávali sa. Na druhý deň možno pôjdu do Revúcej.

                                     *

Ráno v starej drevenici

Keď sa Dušan ráno zobudil, Jano ešte spal. A chrápal. Trochu sa to chrápanie podobalo na wirbel hratý s pauzami na malom bubne. A do toho, akoby pravidelné štvrtinové noty veľkého bubna, udierala bolesť do Dušanovho skoro odrezaného a čiernou niťou prišitého prsta. Chvíľu len tak ležal a pozeral sa do deravého stropu. Potom sa pomaly pozviechal a vyšiel pred drevenicu. Riedka nízka hmla sa vznášala nad zemou, tráva bola mokrá, diaľavy oznamovali: Bude krásny deň. Z kopy naukladaného dreva pod prístreškom zobral Dušan zopár narúbaných polien, len toľko, koľko sa mu podarilo odniesť v jednej ruke. Vošiel do miestnosti, jedno poleno mu vypadlo z ruky. Jano sa pretočil na druhý bok, Dušan opatrne položil ostatné polená k piecke zhotovenej z tehál naukladaných na seba a zo starého hrdzavého plechu na ktorom bol teraz postavený hrniec s krvavou cibuľou. Vzal hrniec a vyšiel von. Potok tiekol pod kopcom, opatrne zostupoval dolu. Cestou mu v hlave vírili spomienky na včerajší večer, na chirurgický zákrok, ktorý musel podstúpiť, a na tvári sa mu objavil úsmev. Začal si pohvizdovať. Keby nezostupoval strmým kopcom, aj by si zatancoval. Z diaľky bolo počuť spiežovce, vysoko na oblohe sa vznášal vták a potok zurčal krištáľovo čistým čarovným zvukom fláut, lutny a cengotom trianglov. Pri potoku si Dušan vyzliekol košeľu, vyzul čaptavé a smradľavé tenisky, vyhrnul nohavice a vošiel do ľadovej vody kde sa začal umývať. „Bŕŕŕŕŕ´“, vyšlo mu z úst tremolo s prírazom na prvú dobu a pstruhy sa rozutekali na všetky strany. Potom umyl hrniec, nabral vodu, napil sa, obul si vyčaptané smradľavé tenisky, obliekol si košeľu a vybral sa naspäť hore kopcom s hrncom plným vody. Ruky ho trochu oziabali, vták odletel kdesi za horizont, spiežovce sa stratili, ozvali sa vlci... Keď prišiel Dušan k drevenici, tenisky mal úplne mokré, ranná rosa ich dočista vyumývala. Dušan sa opäť vyzul, postavil vyčaptané tenisky na veľký klát na ktorom rúbali drevo, prvé slnečné lúče začali hriať, vošiel do búdy honosne nazývanej drevenica a začal zakladať oheň. Jano sa zamrvil v spacom vaku, posadil sa a zívol. „Uvarím kávu“, povedal Dušan. „Daj sem vody, lebo skapem od smädu“, zahundral Jano. Dušan mu podal hrniec a čakal kým sa brat napije. Potom postavil hrniec na hrdzavý plech, podpálil papier trčiaci zospodu triesok a polienok, zobral si cigaretu a pripálil si. „Daj aj mne“, povedal Jano. Dušan si sadol k Janovi. Fajčili. „Som ti to zašíval...?“, spýtal sa Jano len tak. „Zašíval, kristušmária...“. „Bolí to?“ „Trochu“. Čakali kým sa z hrnca ozve bublanie vriacej vody. „Čo s tými vajciami?“ „Neviem, spravím praženicu. Ale bez cibule“. „Ostala borovička?“ „Ostala“. „Daj sem!“. Dušan sa postavil, načiahol sa za fľašou stojacou v tmavom kúte a podal ju Janovi. Potom zalial kávu pripravenú v dvoch pohároch od horčice. „Do Revúcej nepôjdeme?“, spýtal sa. „Pôjdeme zajtra, dnes pôjdeme dolu do dediny. Na pivo“. „Zoberiem si aj píšťalku“, povedal Dušan. „Zober si. A zoberieme aj batoh. Kúpime do zásoby“. Sedeli v miestnosti s malým okienkom, s malou horúcou pieckou, pili borovičku a kávu, fajčili a rozmýšľali. Mysleli na to, ako pôjdu dolu do dediny, a zajtra možno do Revúcej.

                                       *

Do dediny

Keď sa Dušanove tenisky na slnku vyhriali a vánok voňajúci lesom ich s materinskou láskou z každej strany vybozkával, fľaša borovičky bola prázdna. Slnko už bolo vysoko, na oblohe bolo vidno zopár stratených ovečiek, deň ako stvorený na splnenie tajných snov o láske. „Tak čo, ideme?“, spýtal sa Dušan a ohmatával svoje vyčaptané tenisky. „Kam?“, odpovedal Jano otázkou. „Do dediny, už sú suché. A nesmrdia“. „Mal by som sa umyť...“, povedal Jano. Obzeral si svoje špinavé ruky, za nechtami mal zaschnutú krv z Dušanovho skoro odrezaného a s čiernou niťou zašitého prsta. „Umyjem sa cestou...“, dodal. Dušan sa obul a vošiel do starej drevenice. Prázdnu fľašu borovičky si priložil k ústam, obrátil ju hore dnom a čakal, či mu aspoň jedna kvapka neovlaží vyprahnuté hrdlo. Potom si prehodil batoh cez plece, píšťalku si strčil do vrecka a vyšiel von. Jano ležal na zemi. „Čo je?“, čudoval sa Dušan. „Nič..., spadol som“, odvetil Jano a pomaly sa postavil. „Peniaze máme?“, spýtal sa. „Máme“, povedal Dušan a vykročil dolu kopcom. Jano ho nasledoval, trochu sa mu motali nohy. „Zahraj niečo“, navrhol Jano. „Nemôžem“. „Prečo?“. „Mám chromý prst“. „Tak načo ti je píšťalka?“. „Neviem..., ju ľúbim“. Kráčali dolu kopcom, mlčali, tešili sa. Pri potoku sa zastavili, uhasili smäd, Jano sa umyl. Nejaký posmešný vták sa ozval z krovín, znovu bolo počuť stádo oviec. „Dobre ideme?“, spýtal sa Dušan, keď sa zasa vydali na cestu. „Dobre, ale tu voľakde musíme odbočiť, minule sme tu s Ančou zablúdili. Sa tu vyzliekla. Holá tu behala.... „Ty si sa nevyzliekol?“. „Som už bol...“ „A?“. „Sa pýtaš...“ Kráčali ticho ďalej, suché lístie im šušťalo pod nohami. Dušan si začal pohvizdovať Vivaldiho husľový koncert C dur. „Johann Sebastian?“, opýtal sa Jano. Dušan pokrútil hlavou. „Antonio“, povedal, zašiel za strom a vyzliekol si nohavice. Jano si zapálil cigaretu. Na treťom strome zľava sa škriabala veverička do svojho brlôžka. Zvuk spiežovcov sa priblížil, ozval sa zvuk fujary: Fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuu..., fuuuuuu, fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuu..., fu-fu-fuuu, fu-fu-fuuu, fu-fu-fu-fu-fu-fuuuuuuu... Z diaľky priletela ozvena hromu, za pravým kopcom vlci tancovali v kolečku, hady a iné plazy si lebedili na slnkom vyhriatych kameňoch. Na mravenisku zahrabávali hladné mravce jašteričku bez chvosta. Všetko v tom hustom lese cítilo hlad. „Som hladný“, povedal Jano. „Mali sme si spraviť tie vajcia“, vravel Dušan spoza stromu. Bolo počuť šušťanie suchých listov. „Najeme sa v dedine, vajcia si spravíme večer. Alebo zajtra, keď pôjdeme do Revúcej“. „Pa-pa-pa-paaaa...“, zahulákal Dušan úvodné tóny Osudovej. „Pa-pa-pa-paaaa“, pridal sa Jano a potom spoločne pokračovali: ta-ta-ta-ta-ta-ta-ta-taaaaa.... Spievajúc kráčali v lesnom šere, sem-tam si poskočili do rytmu, blížili sa k dedine, začali brechať psy. Keď vyšli z lesa, prešli popri starom cintoríne. Stredom dediny sa tiahla prašná cesta, po oboch stranách cesty sa krčili malé rozprávkové domčeky so strechami pokrytými drevenými šindľami. „Aj psy štekajú na toho, koho nepoznajú“, povedal Jano. „Tam je krčma“, ukázal Dušan zdravou rukou na murovanú stavbu. V krčme bolo ticho. Pri jednom stole sedeli piati chlapi, pili pivo a mlčali. Za výčapným pultom nebol nikto. Odrazu sa ozval odkiaľsi zo zadnej miestnosti rev a krik: „Kurva..., horííííí...“. Pribehol krčmár, rozhadzoval rukami, kričal a volal: „Horííí, kurva horííí“. Chlapi ticho sedeli, pili pivo. Jeden sa pomaly otočil ku krčmárovi a ticho a ľahostajne povedal: „Tak to zahas“. Potom sa vrátil do svojej pôvodnej polohy, vzal pohár piva do ruky, zakrúžil s ním a napil sa. Krčmár sa stratil niekde v zadnej miestnosti, kričal, niečo búchalo, padalo, začalo sa trochu dymiť z dverí. „Dones pivo boha tvojho!“, zakričal mohutným hlasom druhý z chlapov oblečený v červených gatiach. Jano s Dušanom sa na seba nechápavo pozerali. Čakali. „Čo si dáte?“, pýtal sa krčmár vychádzajúc z dverí. Ruky mal čierne, strčil ich do výlevky, vypláchol dva pohára a začal do nich čapovať. „Pivečko, že?“, usmieval sa od ucha k uchu. Noví hostia si sadli k stolu, zodvihli poháre na znak prípitku a poriadne si odpili. Nastalo ticho. Hostinský potichu čapoval pivo, siedmi chlapi ho potichu pili. Dušan sa chcel opýtať Jana, či pôjdu zajtra do Revúcej, ale neodvážil sa. Jano sa nahol cez stôl k Dušanovi a zašepkal: „Iba psy brešú...“

                                         *

V krčme

Keď Jano s Dušanom dopíjali tretí polliter, vošiel do krčmy poľovník s hustou bradou a s veľkým poľovníckym psom. V ruke držal voľajaké mŕtve vtáky, na chrbte ruksak, na pleci flintu. „Dobrý deň vospolok“, pozdravil. Nikto, okrem Jana a Dušana, ktorí ho tajne pozorovali, mu nevenoval pozornosť. Piati chlapi ticho sedeli pri stole a pili pivo. „Horelo“, povedal krčmár novému zákazníkovi. „Čo horelo?“, spýtal sa lovec zvery. „Ále, len také krabice. Od pagáčov...“. „Aj pagáče?“. „Pagáče som zjedol“, odvetil krčmár „Dones pivo boha tvojho!“, zakričal chlap v červených gatiach. „Musím naraziť“. „Zatiaľ dones pagáče!“. „Pagáče sa minuli“. „Borovičku máš boha tvojho?“ „Mám“. Poľovník oddelil jedného vtáka od ostatných a ukázal ho krčmárovi. „Vymením za fľašu mysliveckej“, povedal. „Za fľašu? Beriem. Bude v nedeľu na obed“. „Hovno na obed! Teraz nám spravíš! A pakuj sa pivo narážať, lebo ti to tu naozaj zhorí!“, zakričal chlap v červených gatiach. Krčmár zobral mŕtveho operenca a podal poľovníkovi fľašu myslivca. Potom sa stratil vo dverách vedúcich do priestorov s vstupom zakázaným osobám nepovolaným. „Ľahni!“, zavelil lovec svojmu vernému štvornohému priateľovi, keď sa usadil za stôl, hneď vedľa toho, kde sedeli Jano s Dušanom. Jano sa osmelil a povedal: „Pekný..., ako sa volá?“. „Piatok“, odvetil poľovník a otvoril fľašu. Potom si nalial do pohára a vypil ho na jeden dúšok. „Dáte si?“, spýtal sa. „Dáme“, odvetil Jano. „Dones poháre!“, nakázal Dušanovi. Poľovník si opäť nalial a povedal: „Po lese behá holý chlap, skoro som ho zastrelil..., ušiel mi anciáša mu!“. „To bol určite krivý Javurčák“, vravel Dušan vracajúc sa od výčapu s dvoma pohármi. „Zbiera v lese samorasty a že vraj aj divé hríby“. „Divé hríby? Načo sú mu?“, čudoval sa poľovník. Dušan pokýval plecami. Poľovník pokračoval: „Asi ich žerie..., a potom behá holý po lese... „Asi“, prisvedčil Jano. Poľovník sa načiahol s fľašou mysliveckej k Janovi a povedal: „Nalejte si!“. Jano sa spýtal: „Môžeme si prisadnúť?“. „Ale len poďte, spolu nám bude smutnejšie“, odvetil pijan myslivca a vytiahol z hlbokého vrecka cigarety značky Mars. Ponúkol svojim novým spoločníkom a potom každému pripálil s veľkým stolovým zapaľovačom, ktorý vytiahol z ruksaku. Vtedy si milovník poľovačky všimol Dušanov skoro odrezaný a čiernou niťou prišitý prst, ktorý bol napuchnutý a začínal hnisať. „Čo máš?“ opýtal sa myslivec a ukázal na Dušanovu ruku. „Cibuľu som krájal“, povedal Dušan kajúcne. A práve vtedy mu sadla mucha na prst.. Milovník lovu sa okamžite zahnal rukou, avšak Dušanov pud sebazáchovy bol rýchlejší, ako reakcia lovca zabijaka, a okamžite schoval ruku pod stôl. Chvíľu bolo ticho, len mucha bzučala túžbou. „Kto ti to zašíval?“, vyzvedal sa ďalej poľovník. „Brat“, povedal Dušan. Poľovník krútil neveriacky hlavou a povedal: „To musí byť riadne hovädo, ten tvoj brat“. Znovu nastalo ticho. Jano sa nepokojne mrvil na stoličke, Dušan sa pozeral kdesi do zadného kúta kde visel obrázok s madonou , poľovník s hustou bradou hladil svojho verného priateľa. Včera som vlkov počul vyť“, pokračoval myslivec v priateľskom dialógu. „Aj my sme počuli“, povedal Jano. V tom momente buchli dvere a do krčmy vstúpil krivý Javurčák. Na chrbáte mal zavesený velikánsky batoh, oči nepríčetné. Sadol si k stolu, kde predtým sedeli Jano s Dušanom, z batohu vytiahol dva samorasty a postavil ich pred seba na stôl. Jeden sa podobal na Myrónovho Diskobola, druhý pripomínal lukostrelca s veľkým vztýčeným penisom. Chvíľu sedel a obzeral si tie zázraky prírody, potom sa postavil a odkrivkal k výčapu. Kúpil si dva deci vína a vrátil sa ku svojej malej vernisáži. Jano sa nahol k milovníkovi zastrelených zverov a pošepkal mu: „To je on, krivý Javurčák“. Pes začal byť nepokojný, kukučkové hodiny odkukali neurčitý čas, Dušana bolel prst. „Zajtra pôjdeme do Revúcej“, povedal Jano, zodvihol zo zeme batoh, postavil sa a odišiel. „Kam šiel?“, spýtal sa poľovník. „Neviem“, povedal Dušan a vypil svoj pohár. Potom si zapálil cigaretu, nalial si a povedal: „Musím ešte vajcia urobiť“. Nato sa postavil, vypil pohár a pomaly a rozvážne odkráčal k východu. Tam sa ešte na chvíľu obzrel, otvoril dvere a vykročil zo zadymenej miestnosti na vzduch presýtený vôňou sena, lesa a kravského trusu.

                                       *

Cesta späť

Dušan našiel Jana pri obchode s rozličným tovarom. Močil na priľahlý plot. „Anču zabijem“, oznamoval bratovi. Dušan si rozopol gate, pridal sa ovlažiť ohradenie. „Musíme nakúpiť“, povedal a slastne zodvihol zrak na jasnú oblohu. Keď ukončili telesnú potrebu, vošli do obchodu. Za pultom sedela teta a vyšívala. Pri sebe mala fľašu vína, pohár a popolník plný špakov. „Dobrý deň“, pozdravili. „Jasné že dobrý“, odvetila tetka, položila vyšívanie a postavila sa. „Videla som vás pri plote srdiečka. Vy ale máte výtlak. Ste mohli prísť tuto. Bola by som vám aj podržala“, hovorila a potmehúdsky sa usmievala. Jano s Dušanom sa na seba naľakane pozreli. „No čo, vari sa nebojíte? Čo vám dám srdiečka? Máme aj cigaretky aj pivko a aha, aj takéto“, vravela tetka a ukazovala prstom na prezervatívy porozkladané za pultovým sklom. „Ja mám najradšej tieto. A nie sú drahé. Tak čo srdiečka moje, veď poďte sem ku mne. Vás vystískam, vyobjímam..., vínka si vypijeme...“. Dušan sa vyľakane rozbehol k dverám. Jano za ním zakričal: „Počkaj ma vonku! Nakúpim“. Dušan si vonku sadol na múrik a čakal. Keď vyfajčil druhú cigaretu, začal byť nervózny a trápil ho smäd. Postavil sa a zamieril ku krčme. Keď otvoril dvere, naskytol sa mu úžasný pohľad. Piati chlapi tancovali, muž v červených gatiach spieval akúsi exotickú melódiu a poľovník s hustou bradou sa objímal s krivým Javurčákom. Krčmár chodil po šenku s uterákom, zaháňal sa na muchy a kričal: „Ja vám ukážem vy beštie skurvené!“ Keď zbadal navrátilca, spýtal sa: “Pivečko?“. Dušan vypil krígeľ na jeden hlt a sadol si s druhým k oknu, aby mal výhľad. Lovec zvierat na neho zakýval vysoko zdvihnutou rukou a ďalej sa venoval svojmu novému kamarátovi. Pri treťom pollitri sa Jano konečne objavil. Stál vo dverách obchodu, usmieval sa od ucha k uchu a rozhliadal sa. Na pleci mal zavesený plný batoh rozličného tovaru. Dušan dopil a trochu neistým krokom opustil tú veselú spoločnosť. Bratia mlčky kráčali hore prašnou cestou. Psy štekali, kravy v stajniach bučali, čierny bocian stál na jednej nohe vo svojom hniezde na komíne polorozpadnutej búdy, pri ktorej sa naháňal kŕdeľ malých čiernych detí. Prešli okolo starého cintorína, koza si pochutnávala na hrobových kvetoch, vošli do polotmavého lesa plného navzájom sa požierajúcej zveri. Sadli si v tieni stromov, aby si oddýchli. Jano vybral z batoha dve pivá, jedno podal Dušanovi a povedal: „Skapem“. „Nie si sám“, povedal Dušan. Opodiaľ skákala veľká tučná ropucha. „Ropucha stará“, povedal Jano. Cesta hore kopcom trvala bratom dlho. Každú chvíľu si potrebovali oddýchnuť, ovlažiť si hrdlá bažiace za lahodným nápojom. Keď konečne dorazili k drevenici, boli uťahaní ako kone. Sadli si na zem, chrbtami sa opreli o drevenú stenu, fajčili a mlčali. Po hodnej chvíli sa Jano spýtal: „Urobíme tie vajcia?“. „Kúpil si cibuľu?“ „Nemali“. „Čo si kúpil?“ „Salámu“. „Nič viac?“. „Staré rožky..., a mydlo“. „Horčicu nemali?“. „Mali“. „Kúpi si?“. „Kúpil. Aj borovičku“. „Otvor!“ Jano otvoril batoh a začal vykladať. Dve borovičky, pečeňovú paštétu, mydlo, horčicu, kefír, uhorku, štyri pivá, jahodovú marmeládu, rožky. „Do Revúcej pôjdeme?“, spýtal sa Dušan. „Jasné“, odvetil Jano a odhryzol si z uhorky. „Musím ísť k doktorovi“. „Pôjdeme“, dodal Jano. Tak tam sedeli, rozprávali sa, mlčali, pili borovičku a jedli salámu s horčicou. Keď už bola úplná tma, bolo počuť zavýjanie vlkov. Alebo to bol starý Javurčák so svojim novým priateľom. Ktovie.

                                       *

Opäť svitlo ráno

Ráno sa Dušan znovu zobudil prvý. Bolel ho prst, bolela ho hlava. Keď sa vonku za drevenou búdou honosne nazývanou drevenica vyčural, otvoril si pivo. Obzeral si prst, rozmýšľal čo by mal urobiť, a či sa mu vôbec chce niečo urobiť. Pozrel sa na oblohu, obzeral si les zahalený hmlou, zapálil si cigaretu, vyzul si čaptavé tenisky. Ovanul ho nepríjemný zápach. „ Zhnijem“, zašomral si popod nos. Prešiel sa po mokrej tráve, bolo mu to príjemné. Keď dopil pivo, obul sa a vybral sa smerom do lesa. Keď bol už dosť ďaleko, zastal a obzeral si spodné konáre stromov. Skúšal, či na ne dočiahne a či sú dosť pevné. Na jeden sa zavesil a chvíľu sa hojdal. Potom sa na ten konár s námahou vyštveral. Sedel na konári a rozmýšľal. Rozmýšľal, ako mu Hana povedala, že je chudák..., a že už ho nechce vidieť. Z očí mu začali stekať slzy. Keď sa Jano zobudil, Dušan už znovu spal. Vyšiel pred drevenicu, pretiahol si údy, zašiel kúsok opodiaľ a vypustil moč. Trochu ho bolela hlava, otvoril si pivo, zapálil si cigaretu. Spomenul si na Anču. A na to, ako ho podviedla s Jozefom od susedov. „Zabijem ju“, zašomral. Potom sa vybral smerom k lesu. Keď už okolo seba okrem stromov nevidel nič, zastavil sa. Hľadal konár, ktorý by ho udržal. Na jeden, ktorý sa mu zdal dosť pevný, sa zavesil a chvíľu na ňom len tak visel. Potom sa na neho vyškriabal, obkročmo si naňho sadol a chrbtom sa oprel o kmeň. Tak tam sedel, premýšľal, načúval zvukom lesa, dýchal... Asi po desiatich minútach sa spustil dolu a pomaly sa vrátil k starej drevenici. Keď sa Dušan zobudil, Jano ho vítal uvarenou kávou. Usmieval sa širokým úsmevom, borovička ho vždy vedela rozveseliť. „Tak čo spachtoš? Ja už mám aj raňajší telocvik za sebou, kávu som uvaril, a ty? Chrápeš ako zabitý. Tu máš“, podával mu kávu. Dušan si ju vzal s nie veľkou chuťou, obzrel si prst a spýtal sa: „Jano, do Revúcej pôjdeme?“. „Tie vajcia treba urobiť“, zamrmlal si Jano popod nos. Potom zobral z police mydlo a oznámil: „Idem sa umyť“. Cestou dolu kopcom videl, ako stará ženička so sekerou v ruke naháňa starého vyziabnutého mužíka od jednej strany plota k druhej. Starký unikal, točil sa okolo voza naloženého nevedno čím, bol zakrytý celtovinou, kury uskakovali, sviňa kvičala, lastovičky krúžili nad domom, mačka hrdo sedela pred prahom domu... Pri potoku sa Jano celý vyzliekol a ľahol si do vody. Voda bola ľadová, Jano sa triasol, ale vydržal. Potom sa namydlil, vyumýval si poctivo intímne miesta, vyšiel z potoka a dal sa utekať popri potoku. Potom kúsok hore kopcom a naspäť, behal do kolečka a znovu hore kopcom dolu kopcom, pri potoku tam a späť... Takto sa chcel Jano vysušiť. A stará ženička teraz sedela tam, kde pred tým sedela hrdá mačka a pozorovala Jana. So záujmom a s úsmevom a s divadelným ďalekohľadom. Dušan sedel tiež pred drevenicou a pozoroval nahého blázna behajúceho hore dolu. Slnko len skúpo vysielalo svoje ranné lúče spoza mrakov, a tak sa Jano snažil márne. Keď si to uvedomil, pozbieral šaty a tak ako bol, rozbehol sa k drevenici. Nevydržal. Ani nie v polovici klesol na zem, sedel a ťažko oddychoval. Potom sa začal utierať s košeľou, ženička ho pozorovala, lastovičky lietali nízko. „Bude pršať“, zašomral si Dušan sám pre seba a vošiel do starej búdy honosne nazývanej drevenica. Jano prechladol. Sople mu tiekli, nemal ich do čoho utierať, kýchal a klial: „Ja debil, mohol som radšej pomaličky hniť!“ Zaliezol do spacieho vaku, Dušan mu uvaril čaj, pil ho s borovičkou. „Nie je to také zlé, keď ti ešte slopať chutí“, konštatoval Dušan. „Jasné, že nie. Hodinku si pospím a budem fit“. Začalo pršať. Dušan sa vyzliekol a prechádzal sa okolo drevenice. Bol to príjemný letný dážď, umýval Dušanove nahé telo a veveričky si pravdepodobne rozprávali o prečudesnom tvorovi, ktorý v hniezde pod pupkom chová ešte prečudesnejšieho vtáka. Jano spal tri hodiny a keď sa zobudil, bol ako dolámaný. Iba keď bolo treba telesné potrebnosti vykonať, horko-ťažko sa z vaku vyhrabal a ťažko sa odpotácal k najbližšej húštine. Dušan varil čaj, fajčil, pil a obzeral si prst, ktorý neustále naberal na objeme. Pomaly sa zvečerievalo, mraky sa stratili, začala lietať kadejaká háveď, potok po daždi hučal. Dušan stál pred starou búdou honosne nazývanou drevenica a pozoroval les, sokola ako sa vznáša na oblohe, ženičku ako v záhradke s motykou vykopávala akúsi zeleninu. „Keď mi odrežú prst, aspoň nepôjdem na tú skurvenú vojnu!“, zakričal do tmavých dverí. V drevenici bola tma a ticho, v diaľave sa ozvali vlci. A na konári starého stromu, ktorý vysoko vyčnieval nad všetky ostatné, ticho sedela múdra sova.

                                 ***

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"Бог в деталях, дьявол в мелочах" -NNI