Mesačná dolina I. Zimná spomienka - Úvod

By Jožko

Čo tu píšem, nie je výmysel. Vymyslieť sa dajú aj lepšie veci. Ale potvrdzujem že myslenie skutočne, neskutočne bolí. Tak som to videl, zažil, zapísal. Osobám ktoré sú tak isto skutočné sa za prípadné chyby ospravedlňujem, čo možno napravím v prípadnom pokračovaní tejto prvotiny. Pretože napriek všetkému sa ešte spolu vieme smiať...

I. Zimná spomienka

Tehlovočervené auto s dvomi véčkami na kapote stálo na pražiacom slnku plne naložené. Potvrdzoval to zakrytý výhľad z naloženého kufra. „ Máme všetko“? Otázka bola vyslovená iba z povinnosti pretože obaja sme niekoľkokrát prezreli naloženú poživeň a najmä sklenené obaly na biele a hnedé tekutiny. Tieto v prútenom koši na slnku žiarili ako krištáľ. „ Vinco,  sladké drevo si nezabudol?“, spýtal som s úsmevom a prižmúrenými očami vodiča. „Ná jako, večer menil struny lebo od mrazu čo som vyhrával v decembri na stanici popraskali. Len sa budem musieť sa pred hraním dobre namazať! A mám aj tehlu ktorú si spomínal, je lepšia a ťažšia na plyn ako moja noha“, odpovedal a so smiechom ktorý zahnal našu predcestovnú horúčku. Ja som s malou dušičkou minimálne po šiesty krát skontroloval upevnenie dvojkolesového „tátoša“ na streche s malou dušičkou. Neodfúkne ho, nezostane pričapený na viadukte vo Ferdišove ? Plechový tátoš s farbou tehly uloženej medzi prednými sedadlami vyrazil na rozpálený asfalt a zanechával za sebou široký pás mestského prachu a náš zväzok s mestom. „ Musíme tam byť skôr, ako tam budú tie naše, ktoré radšej išli vlakom vopred, aby v kľude mohli predebatovať rodinnú, medzi rodinnú a celospoločenskú aktuálnu situáciu. Keďže vlaky však chodia rýchlejšie ako v minulosti, počas viac ako tristo kilometrov stihnú povedať iba nadpisy tém pripravenej rozpravy. Nenávidím chodcov a najmä cyklistov, práve v čase keď sedím v aute! Aj keď tvoria väčšinu ľudstva. Ba čo viac, - jeho lepšiu časť. Oni vlastne stvorili svet a treba ich milovať. Oni vybudovali mestá, vystavali vysoké domy, zriadili kanalizáciu a vodovod, vydláždili ulice a osvietili ich svietidlami. A keď bolo všetko hotové, keď naša rodná planéta dostala pomerne usporiadaný výzor, zjavili sa motoristi. Aj auto vynašli chodci. Ale šoféri na to rýchlo zabudli. Začali dláviť krotkých chodcov a múdrych cyklistov. Ulice ktoré vystavali prešli do moci automobilistov. Šírka dlažby sa zdvojnásobila, chodci a cyklisti sa zúžili na šírku lepiacej pásky a začali sa tlačiť k múrom domov. „ Musíme dať pozor na Doda, aby s nami nevybabral ako minule, keď mobilom pri Čertovici nám oznámil, že práve vyrážajú z Lužianok“, prerušil pri Triblavine moje myšlienky Peter. „ To nehrozí, lebo Marike sa nepáčilo, že nás zavádzal nesprávnou informáciou“, odpovedám. Malá Zuzka bola v ten zimný čas uhoľných prázdnin ešte škôlkárka. O polnoci som s ňou a batožinou ktoré jej matka nabalila minimálne na štyri turnusy prázdnin.

Batoh a príručná batožina urobila zo mňa, otca dcéry otroka a nosiča z Indie, ktorý od ťažkej roboty zomiera ihneď po puberte a nie škôlkárky. Mrzlo poctivo. Veď preto vyhlásili na radosť detí a šomranie rodičov uhoľné voľno. Nad stanicou sa vznášal zmrznutý opar. Kotúľal sa od vchodu po konečnú električky z ktorej vybehla Zuzka a za ňou vypadla spolu so mnou batožina. „ Oci, boby si zoberiem, sú ešte nové a mamička povedala, že si mám dávať na veci pozor“, povedala cez plece a slzy po vzhliadnutí môjho akrobatického výstupu za ktorý by sa nehanbil ani sám Koprfíld. Už je to tu. Teraz bude myslieť na matku a možno sa bude od vlaku chcieť ešte vrátiť domov. Nestalo sa. Lokomotíva a vybavenie vagóna predčilo jej očakávania a otázky prečo a načo skončili pri Trnave, keď zaspala s fľaškou čaju v ruke. Ako tam bude ? Peter povedal že za tých päť dní čo je na chalupe s deťmi nestačí variť čaj, lebo na švíku zvažujúcej sa lúky medzi horou a chalupou sú bez prestávky do zotmenia. Fajn, ale ako nájdem tú správnu chalupu. „ Vystúpiš z osobáku, počkáš až odíde vlak. Prejdeš cez koľaje a viadukt, uvidíš Ferdišovu chalupu a nad ňou našu, jednoposchodovú, šedú, murovanú chatu. Zablúdiť nemôžeš, lebo iné stavby tam nie sú. A nech Jožka pošle prášok na palacinky, čaj a ty ak chceš niečo na zohriate z tej správnej strany“, ukončil smiechom telefonát. Fajn, bude to zrejme jednoduché, ale my mali sme cestovať až ráno a nie o polnoci. „Aké pekné dievčatko“, pochválila sprievodkyňa spiacu Zuzku vidiac na lístkoch kam smerujeme. „ A vy musíte byť iste dobrý otec keď ste sa vybrali sami na lyžovačku“, povedala s profesionálnym úsmevom postihnutej ženy krízou stredného veku. Iste, pomyslel som si, musí byť pekná, čo nevidíš pre okuliare jej vlastného otca ?

V Liptovskom Mikuláši sa zobudila celá spotená. Spustila nohy zo sedadla a zhlboka sa nadýchla. Sadla si a pozorovala zasneženú krajinu za oblokom. „ Oci,  bude tam aj sneh, keď máme lyže a sánky ? Samozrejme že áno. Veľa snehu, povedal to ujo Peťo. Tánička s Petrom a detiktore tety Hanky sa na Teba tešia, odpovedám. No dobre, lebo v škôlke povedali, že budeme hovoriť o tom čo sme robili, a ja poviem že som sa lyžovala a sánkovala“, ukončila dialóg so širokým úsmevom.

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"Бог в деталях, дьявол в мелочах" -NNI