Mesačná dolina I. Zimná spomienka Pokračovanie

By Jožko

Trúbka výpravcu, zvuk ktorej sa mi zdal povedomý odpravil osobáčik zo staničky vyzdobenej folklórnymi motívmi. Okrem nás nevystúpil nikto. Iba 5-6 chlapov s napakovanými taškami, oblečení vo vatovaných montérkach zahasilo cigarety a nastúpili do vlaku. Výpravca zapadol do svojej miestnosti, z komína ktorej sa lenivo vznášal dym a bolo cítiť vôňu tvrdého, ale nie dreva. Staničný teplomer červenou čiarkou ukazoval 22 pod nulou. Zrejme preto vyhlásili predĺžené prázdniny. Moje rozpaky kam ísť vyriešil výpravca, ktorý povedal :“ Prejdite cez koľaje, vlak teraz nepôjde. Potom po Hankinom chodníku priamo k Ferdišovej chalupe ktorú spoznáme tak, že začne štekať pes. A ten nešteká iba na medveďov, lebo sa ich bojí. Tieto nahrádzajú technické služby a pravidelne čistia kontajnery pri chalupe. „ Ale nebojte sa, teraz spia a nad norou majú napísané :
„Prídem na jar ihneď, medveď.“ Veľmi ma nepotešil, lebo po prechode koľajníc na Hankinom chodníku bol vyšliapaný úzky prechod pre jedného človeka, medveďa? v tridsať číslovom snehu. Ranné ticho prerušovalo sporadické praskanie. Uvažujem, medvede?, niekto láme drevo? Nie, to praskali stromy od mrazu, hoci bolo bezvetrie. Štekot vlčiaka potvrdil že sme na mieste. Svetlo svietilo iba na prízemí ale dvere boli zatvorené. Prešiel som na druhú stranu, kde bola nakopená fúra koksu. Dvere, zrejme do kotolne zatvorené. Čo teraz? Ak začnem búchať zobudím dovolenkárov o piatej ráno. Malej začali drkotať zuby, statočne zadržiavala plač s predstavou že sa vrátime vláčikom domov a keď je tu tak veľa snehu! Nad ihličnanmi ktoré lemujú lúku je more hviezd a nad nimi žiaril mesiac. Krása ! Skutočne Mesačná dolina so siluetou posvätného a bieleho končiara Slovákov. ( „Ja som spod Kriváňa junáčik, keď vyrastiem, bude zo mňa Slováčik!“) na ktorý stáli moje nohy 16 krát s vedomím, že 17 krát ma tam a späť dopraví iba ak ťažkotonážna lanovka. Lopata zapichnutá v kokse spolu s plechovou parapetou poslúžila ako zvonček a tam-tam. Na poschodí sa otvorilo okno a rozospatý hlas oznámil . „ Ty Dežo, šak ste mali prísť dopoludnia, nebúchaj, zobudíš deti a vezmi si kľúč od chalupy je na okne jedálne. Idem dole !“. Paráda, kuchyňa s veľkým vyhriatym šporákom, vôňa čaju s príchuťou námorníckeho nápoja vytvárali vzácnu pohodu človečenstva. „Ná vitaj ! Veci si zložíš neskôr. Poď dáme si hriatô, lebo musím priložiť do kotla. Deti spia na jednej izbe spolu , naše aj Hankine. Zuzi aj ty chceš spať s nimi ?“, spýtal sa už zobudený Peter. Po schodoch bolo počuť kroky a po nich sa objavila usmiata Tánička. „ Ahoj Zuzka, poď ideš spať s nami“. Bolo po starostiach. Opatrovkyňa Tánička, vzorne mamičkou Jožkou vychovaná dcéra, prevzala za mňa úkony spojené s obliekaní, umývaním a podobne, ktoré mi pri odchode pripomínala Janka. Čo sa v tej zime naumývame! Poznáme jej matku, keď nosila Maťka šiesty mesiac pod srdcom, tak sa tri dni v Alpinke neumývala! Na Maťkovi nie je vidieť že by trpel. Naopak, vyzerá ako poriadny chlap, ktorý sa umýva iba na Vianoce. Hriatô bolo iné ako na Vianočných trhoch v BA. Podľa gazdu Peťa je to zaručene originálny recept Hanky a Ferdiša, “dolniakov,“ ktorí zamenili svoje rodisko, úrodnú Trnavskú tabuľu za tento prekrásny kút Horného Liptova.

Radiátory zapraskali, chalupa sa zatriasla a po čase ako sme s Petrom rozoberali a hodnotili zloženie hriateho nápoja, otvorili oblok , hoci sme boli ľahko oblečení. „Idem pripraviť cesto na palacinky, lebo malí lyžiari jedia a pijú s lyžami na nohách cez okno jedálne. Doniesol si olej? Včera som robil palacinky na pive. Zjedli ich a pýtali si nášup. Akurát to videla Broňka ale nepovedala to nikomu a tak máme spoločné tajomstvo“, zahlásil kuchár Peter. „A Mirko si chce postaviť skokanský mostík aby mohli pretekať kto najďalej doskočí“, doložil. Dvere sa otvorili a do miestnosti vstúpil Ferdiš v baranici. Po jej zložení mu na hlave zostal omotaný uterák ako turban. Zrejme nejaká finta domácich na mráz, čo som aj povedal ale odpoveďou bol smiech a konštatovanie, že nech si ulejem, lebo ešte smrdím mestom.
Mali pravdu. Lepšie sa nám odhŕňal sneh z lúky a pri stavbe mostíka pre deti. Išli sme ako snehové frézy na pohonné hmoty zo Sant Nikolausu.
„Máme za sebou dvestovku“, oznámil Peter. „Vedel som, že tá tehla nebude zbytočná“, odpoviem spolu s podaním minerálky a mentolového cukríka. „ Nie rýchlosť, ideme len 180 ale prešli sme dvesto kilákov“- upresnil a pravú nohu pritlačil na tehlu. Áno, bolo aj dvestopäť. Radšej som sa pozrel na náš tieň, či sme nestratili môjho dvojkolesového miláčika. Čo by som robil? Chodiť peši už zabúdam. Okrem prechádzky na amfiteáter po Petrovej skratke. A tam nesmie chýbať snímok s vyloženou nohou na prvej lavici s pohárom piva na stole, ktorý je v zime zapichnutý do polovice v snehu. Zima nám vonku nebýva vďaka obsahu zaprášenej fľašky s vypáleným pšeničným základom, na ktorej je napísané že má šesť rokov, ale v skutočnosti dvanásť. Podľa krčmárky šesť rokov stála vzadu na polici a zrela. Klasik o tom spieva : „Fľašu dobrej whisky, medzi moje pysky !" Zobraziť záverečnú časť

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

"There was never a good war or a bad peace."
(Benjamin Franklin)