Mesačná dolina I. Zimná spomienka Záver.

By Jožko

Náročnejšia prechádzka býva počas jarných sviatkov do rodiska známeho maliara važca, ktorá je známa aj kvapľovou jaskyňou. Túto vraj vykopali domáci obyvatelia, keď jednému z nich padla koruna do diery v zemi. Žijú tu dobrosrdeční ale šetrní obyvatelia podobní tým na Záhorí. Šetrní preto, lebo po vychádzke sme si chceli prenajať autobus na cestu späť za značne vysoký finančný obnos. Vodič nesúhlasil. Škoda, mohol sa s nami počas cesty zabaviť, najesť a vypiť s za našej. My nie sme šetrní. Každým rokom robí z prechádzky Dodko fotodokumentáciu. Ako prechádzame po zbytkoch snehu medzi kvitnúcimi prvosienkami, ešte lenivými vretenicami. Po strome na druhý breh rieky, pokiaľ ho voda neodniesla alebo nespálili domorodci z osady. Osada tvorí akési predmestie dediny podobajúce sa navlas tým, aké vídavame vo filmoch spred viac osemdesiat rokov. Je zaujímavé, že každý rok majú vždy mladých a iných psov. Tí lanskí zrejme neprežili krutú zimu. Slávka, Jožkine vnučky Lenka a Janka nás upozornili, že jamy v ktorých niečo skladujú sú vždy vykopané o dva metre ďalej ako vlani. Otec jej na to povedal, a Marika potvrdila že to tak to musí byť, pretože sa množia geometrickým radom a potrebujú väčší životný priestor. Marika to musí vedieť najlepšie, pretože sa snaží nalievať um (nie Um, resp. Rum), do hláv pubertálnym deťom. Zrejme to je ale podľa ich rodičov márna práca, pretože sú to tie najbystrejšie, hyper múdre a vychované deti na celej Mliečnej dráhe ! A tiež často skáču na druhú, nielen z vlastnej osady, čo je tak isto značný matematický nárast pri sčítaní obyvateľov, domácich zvierat a vtákov. Len sa čudujeme, ako si môžu dopriať dlhodobý pobyt pri mori, čo dokumentujú ich opálené telá farby kvalitnej čokolády, nie od Milky. Určite na cudzom nešetria a  vlastné si neukradnú.

Horšie dopadol náš spoločný priateľ, ktorého sme nazvali Zelená Karkulka . To podľa čiapky a zeleného hubertusa, ktorý nevyzliekol ani po x tom poldecáku ktoré mu Peter objednal a ktoré statočne vypil. Neokúňal sa ako Mara s figovým listom! Je nám ľúto, že už nemôžme byť s ním častejšie. Zmenil pôsobisko. Je v akomsi Domove, kde určite nemôže byť stále oblečený v hubertuse a ušiankou na hlave. A pitný režim na ktorý bol navyknutý určite nedodržuje.

Horšie to vyzeralo na železničnej stanici v krčme „ U Slávika“. Majiteľ určite nie lacného bicykla, značne posilnený miestnymi trúnkami sa bál o jeho osud. Záujem z našej strany o jeho vyskúšanie na večné časy bol veľký. Ale nechali sme mu ho. Musí na ňom sedieť, od čoho riadne bolí zadnica a jej blízke okolie: Jedna noha hore a najhoršie, čo vlastne zavážilo, už dávajú fúkať aj im, nielen šoférom. Nech si jazdí, kaskadér. Raz aj na nich príde mráz a po vtáčej chrípke bude aj po vtákoch ktoré letia na dvoch kolesách !

„ Mária Šišovská, nakazená !“ zahučal Dodo po vystúpení z vlaku. Súčasne spolu s ďalšími írečitými nadávkami z okolia LU konštatoval, že zbytočne kúpil 14 lístkov lebo sprievodca vidiac tlupu hladných a smanných cestujúcich nemal odvahu ich skontrolovať. „ To sme „U uplakaného“ v Hrádku mohli mať 10 pív !,“ zakončil svoj monológ za ktorý by sa nehanbil ani profík od Radošincov a lístky pustil za vlakom dolu Váhom.

„Nie je to pred nami Dodo? Pozri aké má číslo tá škodovka“, hovorí Peter. Pozriem lepšie a áno. Strieborný okrídlený šíp 912. Sú to Dodovci. Volám im na mobil a pýtam sa kde sú. „Práve vyrážame z NR,  je tu po zápcha jak po lokšách“ , znie odpoveď. „Ty Dežo, a čo je to za to červené žiahadlo za vami ktoré vám lezie do kufra a ide vás práve predbehnúť ?, cha, cha, cha. Sme si 1:1,“ smeje sa Peter. A vyrážame do Čertovho kopca. Od Koliby k rybníkom vedú iba dve zákruty. Jedna doprava, druhá doľava ale volant a hlava sa točí ako ringišpír. Ale nás už opantáva celkom iná nálada. Taká aká je vždy keď sa vraciate na miesta ktoré vám mohli byť pokojne druhým rodiskom. Ešte pritlačenie tehly pod viaduktom, zatrúbenie na pozdrav Hanke, Ferdišovi, Broňke, Nike a parkujeme pri kotolni.

„ Na vitajte mešťané!“, zvolá Ferdiš a podáva poctivo naplnené poldecáky vodou o 40 grádusoch ktorú čapujú v neďalekom okresnom meste. „Kde sú Jožka s Jankou ?“, pýtame sa s Petrom. „Kde by boli. Od času keď prišli vlakom zasadli na chalupe s Hankou. Máriu jeho!,  trkocú jak atómové mláťačky“, smeje sa Ferdiš. Marika spozornela. Namiesto vybaľovania vecí sa nabrala smer chalupa pomôcť namlieť ďalšie zrno. Nech si trkocú, nebudú nám zavadzať pri riešení skutočne chlapských vecí ako je degustácie okresnej vody,  bieleho a červeného. Čo keby praskli fľašky a rozbil sa i demižóny ? Dodo, naleje vlastnú Gregušovku, zaručene najpitnejší mok v LU a okolí. Má overené, že okrem iného láka aj húfy rýb z dna rybníka k jeho háčikom. Potvrdzujem, ale nesmie byť Gregušovky cez mieru a počas rybačky pršať. K dobrej nálade  sa pripojili už dobre namazané struny na husliach a neškolené naše hlasy : „ Z Východnej dievčatá, čím sa umývate...“ A neskôr, po viac násobnej degustácii aby sme privábili naše nad polovičky : “Nebudem trtošiť už som sa zariekol...“. Zabralo. Prišli s pozdravom: „ Ná co sme u Suchánkú“!, čím doplnili zostavu ľudí, ktorí sú si vzdialení cestou ale blízki srdcom. A to nie je určite málo.

Jožko ROZBORA

Comments:

Sorry, comments are closed for this item.

«После смерти на мою могилу нанесут много мусора. Но ветер истории развеет его» И. В. Сталин