S príchodom zimy zimy, pretože tá kalendárna prišla už v decembri, tá naozajstná v januári, k nám prišiel podnájomník. Normálne je asi bezdomovec, ale ako udreli mrazy, rozhodol sa ubytovať. Zatiaľ iba na noc, ale predsa....
Nečudo, januárové noci nabrali svoju normálnu, čiže studenú podobu a stráviť ich pod šírym nebom nie je asi nič moc. Každopádne sa nás ani neopýtal, či ho prichýlime, objavili sme ho jeden večer, keď sme sa na verande zdržali dlhšie, odprevádzajúc návštevu. Pod strieškou sa niečo nespokojne zavrtelo, začuli sme našuchorenie peria a hľa - našli sme nášho podnájomníka, ktorý takýmto spôsobom prejavoval nespokojnosť s hlukom, ktorý sme pri vyprevádzaní hostí robili.
V samom rožku pod strieškou až do nášho vyrušenia spokojne spal vrabec. Nazvali sme ho Berco.
Od toho večera sa každý večer ideme pozrieť, či tam je. Kvôli jeho pohodliu sa snažíme pohybovať v týchto častiach čo najtichšie o čo prosíme aj návštevy. Aj keď si Berco povolenie na pobyt nevypýtal, nemôžeme sa na neho sťažovať. Je tichý, nevláči si domov kamarátov, nefláka sa po nociach. Príde pri zatmení a ak ho ráno pre nejaký dôvod nezobudíme skôr /ráno má čujný spánok/, odchádza niečo pred ôsmou. Keďže je náš, pokúšali sme sa zistiť, či je len na bývanie, alebo aj na stravu. Do jeho "postele" mu totiž nič nechceme dať. Po prvé sa nepatrí jesť v posteli, po druhé, je taká malá a tak vysoko, že vlastne nevieme, ako tam hocičo dopraviť. Každopádne nasypaný mak pred "jeho" izbou si ani nevšimol.
A tak sme prišli k zaujímavému poznatku. Príchod zimy zimy prináša okrem kvetov na oknách, ľadu na chodníku aj podnájomníkov. Nám priniesol Berca.