Celý február sme žili v zajatí snehu. Pred marcom meteorológovia optimisticky hovorili o oteplení. Ono sa naozaj aj trochu oteplilo, lebo slnko už má svoju silu a sneh sa pri jeho pôsobení topil aj pri mínus desiatich. Keďže ak hovorím, žijeme na dedine a navyše fajčím iba vonku, všímala som si prírodu. pri prvej rannej káve mi vtáci všetkého druhu (žiaľ kardinály a modré sojky sa akosi vytratili( spievali inými hlasmi ako doteraz. Aj naša stará vŕba mala a má vrcholec viac žltý ako hnedý. Skrátka, bola som presvedčená, že jar predsa len príde. Ako sa ukázalo, mýlila som sa. Čože ja, v podstate dieťa mesta. Mýlii sa aj vtáci. Neustále sneženie a fujavica ich načisto vyplašili. Možno si už urobili hniezda a snažili sa vyviesť mladé. Neviem či tohto roku budeme mať mladé vtáčiky. Pretože snem vtáctva, ktorý sa konal na susedinom smreku, ma presvedčil, že sú všetci veľmi znepokojení. Vtáčej reči nerozumiem, čo budem predstierať. Ale podľa toho, ako to znelo bolo jasné, že protestujú. Snem sa konal pomerne dlho, riešenie celkom iste nepriniesol, veď čo už zmôžu malí vtáci proti prírode.
Aj my ľudia sme protestovali, ale riešenie sme tiež nenašli. A tak neostávalo nič iné, ako zobrať lopaty a pokúsiť sa prehodiť velké hromady snehu, ktoré sa navŕšili pri okrajoch chodníkov novým snehom. Lopaty. Aj tie dostali od novembra zabrať. Mnohé nevydržali, obchody vypredali všetko čo mali na sklade možno niekoľko rokov. Miestna televízia urobila prieskum a dokonca v piatok 7. marca, keď sa im podarilo nájsť obchod, kde ešte lopaty mali /nový, ktorý ešte veľa ľudí nenavštevuje/ dávali 40 lopát zadarmo. Minuli sa za hodinu a pár minút.
Keď koncom februára predali Maple Leafs nášho obrancu Wade Belaka na Foridu, rozlúčil sa s kamarátmi v družstve, v ktorom bol niekoľko dlhých rokov, so slovami: "A môžete si zobrať moje lopaty. Jedna je zlomená." Vtedy nikto netušil, aký dobrý dar to je.